Na těchto stránkách jsem před dvěma týdny publikoval kritiku převládajícího obrazu Afriky v českých médiích, která kontinent – zvláště to platí pro zpravodajské weby – prezentují pouze jako oblast krizí a utrpení. Byl to v posledních osmi letech už můj několikátý článek na dané téma a tentokrát se sociálními sítěmi překvapivě šířil. Toto téma si vskutku zasluhuje debatu, proto zveřejňuji obsáhlou kritiku mého textu od Tomáše Profanta z Ústavu mezinárodních vztahů. Pod jeho textem přidávám ještě několik stručných reakcí.
Diskusia o zobrazovaní ľudí pochádzajúcich z Afriky, Ázie, či Latinskej Ameriky má svojich predstaviteľov aj v Českej republike. V akademickej sfére sa problematike stereotypov venovali napríklad Vendula Pavlicová, či Ondřej Horký. Vo svojom nedávnom článku sa Tomáš Lindner takisto pokúsil popasovať s touto otázkou. Bohužiaľ, jeho snaha ostala na pol ceste, a uviazla v zjednodušujúcom prepólovaní z negatívnych vyobrazení na pozitívne. Základný problém – vynechávanie systémového kontextu pri reprezentácií krajín a obyvateľov globálneho Juhu – nechal takmer nedotknutý.
Autor vo svojom texte kritizuje negatívne reprezentácie Afriky v českých médiách a naopak chváli pozitívne reprezentácie v západoeurópskych denníkoch. Zmieňuje dokonca diskusiu o tom, či takéto vyobrazovanie nie je až príliš pozitívne a nehrá do karát africkým autokratom. Následne sa sám púšťa do vymenúvania pozitív i negatív. Na jednu stranu píše o údajných úspechoch pri dosahovaní hospodárskeho rastu, demokratizácie, znížení počtu občianskych vojen a v prípade naďalej vládnucich autokratoch o ich starosť o „rozvoj“.
Na druhú stranu zdôrazňuje, aké náročné je vládnuť Afričanom a Afričankám, z ktorých mnohí sú negramotní, žijú v chudobe, ich hranice vznikli umelo a sú nábožensky a etnicky premiešaní. Nezabúda pritom zdôrazniť, že africká „kvalita demokracie sa zatiaľ nedá porovnať s európskou.“
Situáciu v českých médiách vysvetľuje preberaním iba negatívnych správ od západných agentúr. Ďalším dôvodom je, že české novinárky a novinári do Afriky necestujú a napokon viní publikum, ktoré zahraničné správy nečíta, takže mu média dodávajú iba to, čo čítať chce, teda domáce spravodajstvo. Naopak nemecké alebo švajčiarske publikum je iné (tu dochádza k argumentačne problematickému posunu od čítanosti k tvorbe), pretože zahraničie tvorí omnoho väčšiu časť spravodajstva. Autor na záver vyjadruje vieru v nastupujúcu generáciu, ktorá by so zahraničím mohla byť oveľa viac prepojená ako ich rodičia.
Pozitívne vs. negatívne zjednodušenie
Celkovo je text dobrým príkladom toho, ako zaujať kritickú pozíciu súčasného stavu a pritom sa vyvarovať tématizácie závažných problémov. Autor tak spĺňa svoju povinnosť novinára – kritizovať negatívne spoločenské javy – a zároveň sa mu darí udržiavať základné piliere existujúceho hospodárskeho systému nedotknuté, tak ako to obvykle robí väčšina autorov a autoriek časopisu Respekt.
Debata o problémoch negatívnych reprezentácii krajín globálneho Juhu a ich obyvateľov sa naplno rozbehla po etiópskom hladomore v rokoch 1984–1985, ktorý spomína aj autor. Správam vtedy dominovali hladujúce deti a ich matky neschopné zohnať pre nich čokoľvek na jedenie. Podobné obrazy sa začali nazývať rozvojovou pornografiou, pretože tak ako v sexuálnej pornografii aj v tejto humanitárnej, či „rozvojovej“ pornografii je zobrazované niečo rovnako chúlostivé ako ľudská sexualita, a to ľudské utrpenie.
Hoci mnohé mimovládky, či novinári a novinárky prestali využívať túto formu pornografie, neznamenalo to, že by úplne prestali využívať negatívne vyobrazenia Afriky. Naďalej reprezentáciám dominovala chudoba, choroby, násilie, atď. Neviem, z akých zdrojov autor čerpá svoje tvrdenie, že niektoré západné médiá pozitívne vyobrazujú Afriku, a ak nejaké má, budem veľmi rád, ak ich zverejní.
Napríklad štrnásť rokov starý výskum britského odboru medzinárodného rozvoja ukázal pravý opak. Vychádzajme ale z toho, že si toto tvrdenie nevymyslel a vie ho doložiť empirickým výskumom. V skutočnosti do určitej miery platí pre vyobrazenia používané britskými mimovládnymi organizáciami v rámci ich politiky zámerného pozitivizmu, o aký usiluje aj Tomáš Lindner.
Otázkou však ostáva, nakoľko zmysluplné je takéto otočenie. Debata pozitívne vs. negatívne reprezentácie je sama o sebe problematická, pretože samotné pozitívne vyobrazenie nemusí a často ani nepoukazuje na kontext, v ktorom sa toto vyobrazenie nachádza. Nemenej dôležité ako zobrazovať napríklad obyvateľov Nigérie pozitívne je zobrazovať ich životnú situáciu v kontexte.
Kontext je dôležitý
Druhým problémom potom je otázka v akom kontexte. Zatiaľ čo v súvislosti s problematikou reprezentácie umožňuje Tomášovi Lindnerovi jeho umiernená pozícia vysloviť kritiku na adresu českých médií, zároveň sa mu darí vyvarovať sa témetatizovania základných systémových problémov v súčasnom nastavení globálnych vzťahov.
Sám autor totiž na kľúčové prvky kontextu nepoukazuje a nezdá sa, že by o to usiloval. Na jednom mieste síce kritizuje, že české správy nie sú len negatívne, ale sú aj „krátke a bez vhľadu do situácie.“ Je však otázne, o akom vhľade píše. Jeho vlastné vyobrazenie krajín globálneho Juhu poukazuje na veľmi limitovaný vhľad. Nechcem pritom pejoratívne označiť autorove vedomosti, ale iba poukázať na jeho možný ideologický pohľad, ktorý limituje, čo všetko sa dostane do jeho zorného uhla.
Hovorí síce o autoritárskych vodcoch, ale nepoukazuje na ich prepojenie s politickými elitami a zbytkom obyvateľstva v krajinách Severu, ktoré týchto vodcov často svojimi obchodnými politikami a konzumeristickými praktikami podporujú. Negramotnosť, chudoba, narysovanie hraníc, zlá zdravotná situácia sú všetky spomenuté, akoby spadli z neba. Nikde sa nepíše, kde hľadať príčiny týchto javov.
Napríklad narysované hranice niekto narysoval a vytvoril tým podmienky pre nasledujúce konflikty. Konflikty však nevymažeme tým, že sa na ne nebudeme dívať, ale môžeme prispieť k ich porozumeniu aj tým, že ich ukážeme v kontexte koloniálneho vytvárania etnických skupín. Nejde pritom o akýsi abstraktný problém, ktorý so súčasným svetom nemá nič spoločné. Naopak, konflikt v Darfúre je typickým príkladom, v ktorom koloniálna politika minulosti – rozdeľuj a panuj – dobehla prítomnosť.
Podobne problematicky autor reprezentuje zlú zdravotnú situáciu. Jeho cieľom je nahradiť takúto negatívnu správu pozitívami. Hoci tento prístup má svoj význam, nemenej dôležité je kontextualizovať negatívne reprezentácie. Výdaje na zdravotníctvo často súvisia s možnosťami štátnych rozpočtov a tie sú zas silno obmedzované dlhovým bremenom a podmienkami pôžičiek zo strany medzinárodných finančným inštitúcií.
Lepšie než napríklad reprodukovať pochybné štatistiky o klesajúcej absolútnej chudobe, ako to robí autor, by bolo spojiť problematiku zdravotného stavu s problematikou pôsobenia zmienených inštitúcií, alebo fungovania svetového trhu a jeho súčasnej (ne)regulácie.
Urobil to napríklad jeden jeho respondent, riaditeľ Lekárov bez hraníc, Unni Karunakar:
„Některé nemoci se prostě týkají jen chudých lidí a firmy nemají motivaci vyvíjet pro ně účinnější lěčbu. Naopak podporují vývoj léků, jež si bohatší zákazníci dokážou zaplatit. Trh na chudší nemyslí, akcionář pochopitelně myslí na zisk svého podniku. Problém leží v tom, že svět nemá dostatečně vypracované mechanismy vývoje léků, které by tu tržní logiku obešly. Selhávají přitom i vlády chudých států, jež nedělají prakticky nic, co by pacientům v jejich zemích prospělo. Překážkou jsou také současné systémy ochrany duševního vlastnictví, které komplikují to, aby některé léky byly pro chudé státy cenově dostupné.“
Takéto vyobrazenie problému zdravotného stavu ľudí v Afrike reprodukuje negatívny stereotyp, ale dáva ho do súvislosti s politikou konkrétnych aktérov, v tomto prípade vlád ako Juhu, tak Severu a farmaceutických firiem. Pozitívne vyobrazenie zdravých Afričanov a Afričaniek je potrebné, ale nemenej dôležité je vnímanie negatívnych reprezentácií v kontexte, ako je tento.
Ako v prípade rysovania hraníc, tak v prípade zdravotnej situácie vedie kontextualizácia k prepojeniu globálneho Severu s globálnym Juhom. Od autora sa čitatelia a čitateľky dočkajú v tejto otázke obvyklého stereotypu: Afrike chýba know-how, tým naopak disponujeme my, preto by sme im mali pomôcť, tentokrát nie v podobe pomoci, ale v podobe „slušných investícií“. K úplnému otočeniu vyobrazovania Afriky tak stále nedochádza, naďalej v ňom „my“ hráme úlohu tých čo si vedia lepšie vládnuť, alebo tých, čo vedia tvoriť iným pracovné miesta, prípadne tých, čo jednoducho vedia.
Neslušné investície?
Zároveň, a to je nemenej problematické, v texte nepadne ani slovo o neslušných investíciách, ktoré dominujú súčasnému hospodárskemu systému. Nejde len o neslušné (alebo nezmyselné) investície v zdravotníctve reagujúce na tými istými firmami vytvorený dopyt. Ide napríklad aj o „taliansku firmu, ktorá otvorila textilku“ v meste Mekelle. Protesty za zlepšenie pracovných štandardov a zvyšovanie platov v Bangladéši údajne povedú k tomu, že naše tričká budú „made in Ethiopia“. Práve tam sa nachádza aj zmienené mesto.
Ide v tomto prípade o slušnú investíciu, alebo sú podmienky a platy také zlé, že by sa dala zaradiť do kategórie neslušných? Pre autora je symbolom pokroku. Môžme sa pýtať spolu s riaditeľom Lekárov bez hraníc: „Jakou obchodní politiku prosazuje vaše vláda a Evropská unie a jaký vliv to má na globální komunitu? Snaha zodpovědět takové otázky pak může změnit vlastní společnost směrem, který prospěje řešení kořenů problémů chudých států.“ A to je práve problém pozitívnych reprezentácií – neukazujú (rovnako ako väčšina negatívnych reprezentácií) korene problémov chudobných štátov.
A na záver už len poznámka k obálkam časopisu The Economist. Žirafa odfotená pri západe slnka s nápisom Aspiring Africa a chlapec so šarkanom (tiež pri západe slnka) s nápisom Africa rising len ťažko môžu byť nejakým paradigmatickým obratom. Naturalizácia, infantilizácia a romantizácia Afriky, ku ktorým dochádza skrz zobrazovanie zvierat, detí a práve napríklad západov sĺnk sú (vedľa feminizácie) azda najtypickejšími prejavmi stereotypizácie ľudí žijúcich na tomto kontinente. Viac než nadšenie si takéto obálky a články, na ktoré odkazujú, zasluhujú kritickú analýzu.
O to by mal usilovať aj časopis, ktorý sa profiluje ako „kritické médium“. Škoda, že jeho autor, Tomáš Lindner, svojim článkom ostal na polceste a svojou kritikou iba upevnil nekritické vnímanie exsitujúcich nerovných mocenských vzťahov vo svete. Poľutovaniahodné však je aj to, že časopis Respekt nekriticky (prostredníctvom reklamy) zobrazuje napríklad autá značky BMW (hoc aj elektronických).
Je to práve automobilový priemysel, ktorý je vo veľkej miere spoluzodpovedný za klimatickú zmenu a tá zas najviac vplýva na životné osudy ľudí žijúcich v materiálnom nedostatku. Namiesto robenia reklamy by tak mohol Respekt poukazovať na prepojenie medzi BMW, konzumerizmom na Západe, klimatickými zmenami a životnými podmienkami na Juhu.
Dovolím si jen stručně reagovat. Nakročení článku je tak široké, že by se vlastně každá pasáž dala rozvést do delší kapitoly, a celý článek pak do knížky. Proto pochopitelně používám zkratky; bez nich není možné v jednom textu tak široké téma pojmout.
Cílem mého článku není volání po „přepólování“ a psaní pouze pozitivních zpráv, což mi Tomáš Profant vkládá do úst. Cílem byla kritika současného, pouze negativního zpravodajství, pokus o stručně vysvětlení jeho příčin a ukázka kontrastu tohoto mediálního obrazu s realitou - s celkově pozitivním vývojem, ke kterému ve většině Afriky v minulých deseti letech dochází.
Nevolám tedy po tom, aby se místo výlučně negativního příběhu vyprávěl výlučně pozitivní příběh, ale po tom, aby příběhy byly rozmanité a – ano – aby odrážely současný v tolika směrech pozitivní vývoj. Odkazuji se přitom na reportování nejlepších světových tištěných médií; nemám po ruce výzkum, který proměnu jejich zpravodajství dokládá, čerpám z jejich několikaletého každodenního čtení. V kapitole „Zdravá skepse“ ostatně uvádím, že se snaha o „jiný obraz“ Afriky může zvrtnout až do druhého extrému, do nasazování příliš růžových brýlí. Uznávám, jsem životním založením optimista a můžu k tomu mít sklon.
Tomáš Profant dále kritizuje mé volání po zahraničních investicích v Africe. Upřímně, rád bych nosil trička „Made in Ethiopia“. Neznamená to přece, že textilky budou jedinou složkou rozvoje země – přidá se k němu rozvoj venkovského školství, zemědělská politika a x dalších kroků. Zatím jsem ale neviděl úspěch nějakého modelu rozvoje, který by se obešel bez kapitalistické složky (obvykle formou zahraničních investic) a dlouhodobě uspokojil volání obyvatel kdysi zemědělských společností po výdobytcích moderního života; možná s výjimkou na Západě romantizovaného Bhútánu.
Naprosto naopak podepisuji volání Tomáše Profanta po kontextu v zahraničním zpravodajství. Udávání kontextu událostem mi osobně připadá coby hlavní úkol novináře v dnešní době informačního chaosu – a vidím v tom i hlavní úkol Respektu. Ambicí tohoto článku nicméně nebylo nabídnout recept na „správné“ psaní o Africe, ale upozornit co nejvíce čtenářů na dávno přežitý obraz kontinentu, který nabízejí zvláště zpravodajské weby.
Pokud jste v článku našli chybu, napište nám prosím na [email protected].
